streda 12. februára 2020

Ján Gálik - Klinika druhej šance


Prinášame tretiu poviedku z pripravovaného Jupitera 10.

Ján Gálik - Klinika druhej šance

Šušeň bol odporný, páchnuci chlap. A bolo mu to jedno. Vyvaľoval sa vo svojom koženom kresle, ktorého poťah pripomínal skôr poničené plechy hrdzavého robota ako niečo, na čom sa dá sedieť. Zárezy v ňom pokojne mohli byť stopami po zuboch nejakého pravekého dravca. 
Šušeň mal nohy mal vyložené na stolíku. Ten sa nakláňal na jednu stranu. Nános špiny a odpadu všade navôkol znemožňoval čo i len odhadnúť pôvodné farby nábytku či koberca. Páchlo to tu. Smrad bol taký obludný, že si naň jeho čuchové bunky neboli schopné zvyknúť.
Pred sebou mal prastarú telku, v ktorej bežal akýsi program o varení. Pani v ňom čistila zemiaky a podľa tučnej tváre si o nej Šušeň myslel, že ich zjedla celý vagón. Závesy na okne mal zatiahnuté, takže v rohoch malej izby sa so zablikaním obrazovky objavili pohyblivé tiene, ktoré akoby si žili svoj vlastný život. 
 
Šušeň sa cez vlhké tielko poškrabal na záhybe kože pod prsiami. Stekajúci pot ho svrbel. V skutočnosti televízny program počúval len na pol ucha. Vedľa neho ležal stoh bulvárnych novín, ktoré mal dnes v pláne prelistovať. Vraždy, temné odhalenia, nevera; to bolo jeho. Zobral jedny zvrchu a začítal sa do palcových titulkov: ÚNOS ŠTVORIČIEK, MÁ V TOM PRSTY ICH STRÝKO? TRAGÉDIA: ADA SI NAŠLA HRČKU NA JAZYKU A NASLEDOVALA ŠOKUJÚCA DIAGNÓZA. SMRTEĽNÁ HAVÁRIA  V HORÁCH - PIATI MŔTVI.
Noviny odložil nabok. Zatiaľ nič moc. Nemalo to žiadne grády, len všedné pletky. Načiahol sa po pivo, ktoré mal položené na širokej opierke kresla. Bolo teplé a zvetrané. Dal si poriadny dúšok. Kútikom úst mu na hruď vytiekla pena. Škvrny na tielku dokazovali, že to nebolo prvýkrát.
Ani v ďalších novinách to nebolo o nič lepšie: V AFRIKE SA ZNOVU OBJAVILA EPIDÉMIA EBOLY. ADA MÁ POSLEDNÚ ŠANCU NA UZDRAVENIE: ZABERIE EXPERIMENTÁLNA LIEČBA? POSLEDNÁ PANDA VYMRELA V PEKINGSKEJ ZOO. Noviny leteli do kúta a Šušeň rýchlo fľochol na obrazovku v nádeji, že tam bude niečo zaujímavejšie ako Adino umieranie. 
„Najlepšie urobíme, keď zemiaky poorezávame, nie oškrabeme,“ povedala pani a zručne zo zemiaka ošmykla dlhý pásik. Švíís. „Ak si myslíte, že sa tu iba hrám na slovíčka, mýlite sa. Tie nechutné čierne pupáky oškrabávaním iba rozpučíte alebo ešte viac vtlačíte dnu a to my nechceme, však?“ Na tvári sa jej objavil spokojný úsmev. Švíís – nôž sa zablysol a kus zemiaka skončil na stole. Šušňovi z toho zvuku naskočili zimomriavky. Nejakým spôsobom mu vadil. Považoval ho za horší ako škriabanie nechtom po tabuli. Alebo brúsenie polystyrénu. 
„Na dnešný recept predsa potrebujeme zemiačiky, ktoré sa budú podobať ako vajce vajcu a navyše budú mať aj taký tvar, takže kazy neškrabeme, ale orezávame.“ Švíís. Natiahla ruku do kamery, aby si výsledok jej práce mohli prezrieť aj verní diváci. Naozaj. Zemiak mal krásny, oválny tvar bez jedinej ryhy alebo jamky. Vyzeral ako žlté vajce.
Šušňa však jej majstrovstvo nezaujímalo. Siahol po ďalších novinách. POŽIAR HOTELA, NEJAKÝ POLITIK SKONČIL V BASE A TAM SA OBESIL. ADA UMIERA. JEJ OTEC POSKYTOL VYHLÁSENIE. Všetky vyhlásenia mu ukradnuté. Ruka však proti jeho vôli zalistovala v správach. Ublížene na ňu pozrel. 
„Ponúkam 10 000 tomu, kto zabije moju dcéru,“ stálo na nej. Šušeň si poposadol, upil si z piva a práve prebudený záujem ho príjemne zahrial v žalúdku. Cítil, že sa začína diať niečo zaujímavé. Poobzeral sa. Áno, niečo, čo na rozdiel od tohto tu okolo neho stálo za povšimnutie.
Pred sebou videl fotku starého utrápeného muža, ktorého oči obviňovali celý svet. Pod ňou bol príbeh.
„Naša dcéra, Ada, naše slniečko, ktoré malo celý život pred sebou, ochorela. Hnusnou zákernou chorobou. Nevzdali sme sa. Povzbudzovali sme ju, vybavovali, žiadali, cestovali. Rozpredali sme majetok, aby sme si mohli dovoliť lekárov i drahú liečbu. Dokonca sme vyskúšali aj jednu novú. Nič nepomohlo. Choroba zvíťazila a našu Adu sme uviedli do umelého spánku, pretože už nezniesla to more bolesti. Ani to však chorobu nezastavilo. Napadla jej mozog a upadla do kómy, z ktorej sa už nikdy nepreberie. To je stručné zhodnotenie jej krátkeho života.“
Šušeň rýchlo skontroloval telku. Švíís. 
„Nezabudnite,“ pripomenula pani a žmurkla, „orezávame, nie škrabeme. Vrstvu po vrstve. Iba tak odstránite všetko nepodstatné. Iba tak sa prepracujete k jedinému a skutočnému jadru.“
„Trepeš,“ zahuhlal Šušeň, pretože moderátorke vôbec nerozumel a vrátil sa k čítaniu.
„Umieranie niekoho blízkeho je strašné. Obzvlášť, keď vám tú smrť prajú ľudia. Miesto podpory sme videli a vnímali iba zlosť. Písali nám, že toľko peňazí hádam nemôže stáť jeden život. Vraj prečo radšej nezaplatíme školu stovke chudobným deťom. Alebo nekúpime milión vakcín? A potom, keď začala trpieť bolesťami, nás nazvali beštiami, ktoré trápia vlastné dieťa, a že nech ju necháme umrieť. Tak sme sa dostali do tohto bodu. Naše duše trpia, naše srdcia sa premieňajú na kameň, ale našu dcéru nezabijeme. A preto vyzývam všetkých internetových frajerov! Príďte do nemocnice a vypnite stroj, ktorý Adu udržiava pri živote. Vy všetci, ktorí ste za klávesnicami takí statoční, poďte sa pozrieť do tváre človeku a ukončite ho. Kto to dokáže, odmena ho neminie! Dokážte, že viete viac, ako len anonymne pindať. Nemusíte sa báť. Súdne rozhodnutie na eutanáziu máme.“
Šušeň sa postavil. Drgol do stola a ten narazil do kopy novín. Všetko to spadlo a prevrátené pivo sa vylialo. Jeho šumenie znelo ako syčanie zmučenej duše. Šušňovo srdce nadšene buchotalo. Konečne sa na tomto nudnom a nemožnom svete niečo dialo. To bola správa, na ktorú čakal. Cítil, že on je predurčený, aby tej žene pomohol v jej trápení. Bude to pomoc, nie vražda, uisťoval sám seba v duchu. Ešte si pri tom aj zarobí. Bol vzrušený a cítil príval síl. S energiou, ktorá prekvapila aj jeho samotného, sa pobral ku dverám. 
Pani na obrazovke práve dočistila posledný zemiak a uložila ho na dno hrnca. Zapadol do medzery.
„Jadro,“ povedala pani dôležito a zodvihla pri tom prst, „je tá najdôležitejšia vec každého živého tvora, obzvlášť u človeka. Tam sa skrýva láska. A tú má každý. Dokonca aj ty, Šušeň.“
On ale jej slová už nepočul. Dupotal po tmavom schodisku dole bytovkou v ústrety čakajúcej odmene, ktorú si právom zaslúžil.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára