Prečítajte si ukážku z najnovšej poviedky víťaza Ceny Fantázie 2014. Ak vás zaujíma, ako sa skončí, celú ju nájdete v siedmom čísle elektronického časopisu Jupiter, ktoré kúpite na Martinuse a na Palmknihách. Okrem Marekovej poviedky v ňom nájdete ďalších sedem próz, medzi nimi poviedky Niny Horvath, Jany Rečkovej či Lenony Štiblarikovej.
A jedna úplne najnovšia informácia - túto poviedku si budete môcť prečítať aj v papierovej podobe. Spolu s ďalšími devätnástimi textami výjde v antológii Dotyky budúcnosti, ktorú by malo vydavateľstvo Artis Omnis krstiť v septembri na Istrocone/Parcone.
Marek Slabej: Prach a Mungo
127 015
Loď dosiahla
polovicu rýchlosti svetla a stále nie je rozhodnuté. Tanner vyžmýkal
z motorov maximum, ale Mungo sa ho drží – pri vzdialenosti jedenástich
miliónov kilometrov to je akoby mu dýchal na chrbát. Z astronomického hľadiska
je bližšie než na dosah ruky.
Tanner počíta. Zrýchlenie sa mu nedarí
udržiavať konštantné, a čo je horšie, Mungo zrýchľuje asi o dve
percentá rýchlejšie. Stále si nemôže byť istý, či včas stihne prechod do
relatívneho bezpečia nadsvetelnej rýchlosti a nerelativistického
priestoru. Prenasledovateľ je príliš dobrý, neúnavný a sústredený len na
jedinú vec.
Vie, že teraz už nič viac urobiť nemôže.
Aktualizuje svoje alter/ego a odovzdá mu kontrolu nad loďou. Vráti sa do
hibernačného spánku a nechá čas a priestor plynúť závratnou
rýchlosťou.
127 026
Tanner je opäť
prebudený, no stále zostáva zmrazený ako kus ľadu. Len hlboká hibernácia, spolu
s metre hrubým pancierom transportného kokónu, ho chránia pred smrtiacim
vesmírnym žiarením. Alter/ego zvýši teplotu jeho mozgu len o milistupeň
nad hranicu potrebnú, aby sa vynoril z bezsennej kómy a rozbehli sa
myšlienkové procesy.
0,89 rýchlosti svetla – a náskok pred
Mungom sa znížil na sedem a pol milióna kilometrov. Prirodzene, akékoľvek
manévrovanie by bolo kontraproduktívne. Pri tejto rýchlosti loď deformuje
časopriestor a zanecháva za sebou jasne viditeľnú stopu, ako hlbokú brázdu
v snehu. Mungo by ho mohol sledovať prakticky kamkoľvek. Dá sa len
pokračovať po priamke a nestrácať nádej. Jediná šanca na nepozorovaný únik
príde vo chvíli výstupu z nadsvetelnej rýchlosti. Ani vtedy sa to ešte
neskončí, ale pokiaľ by sa podarilo získať dostatok času...
127 040
Rýchlosť svetla.
300 000 kilometrov za sekundu a s každou ďalšou sekundou narastá.
Tanner nespí a uvedomuje si, že jeho telo a celá loď sa už neskladajú
z atómov. Bežná hmota nemôže prekonať rýchlosť svetla, až jej
transformácia na nerelativistické častice to umožňuje. Je to však len
nepodstatný detail. Dôležité je niečo úplne iné.
Aspoň na nejaký čas je v bezpečí.
Mungo ho stále prenasleduje, ale teraz si nemôže dovoliť zvyšovať rýchlosť.
Všetky informácie zvonka jeho
lode sú skreslené, nemá ako vedieť, kde sa presne Tanner nachádza. Vníma smer
úniku svojej obeti, no vzdialenosť len odhaduje. Ak by ho náhodou predbehol,
stratil by záchytný bod na sledovanie. Ale Mungo je trpezlivý, zostane
v brázde, i keby mal preletieť polovičku Vesmíru. Obaja vedia, čo
bude nasledovať, keď unikajúca loď zníži svoju rýchlosť a vráti sa do
reálneho vesmíru.
Tanner dúfa, že s trochou šťastia
zareaguje Mungo oneskorene a preletí bod, v ktorom sa mu utečenec stratil.
Tým získa niekoľko rokov, možno desaťročí, aby sa pripravil. V zásobníkoch
má stále dvetisíc ton nanitov a tí mu postačia na vybudovanie čohokoľvek.
****
Tanner býval vždy nespoločenský. Prítomnosť
iných ľudí nepotreboval, ani nevyhľadával. Vďaka až asociálnemu
samotárstvu dokázal stráviť desaťročia bez kontaktu s ľuďmi a bola mu
zverená jediná Nanofabrika.
Na začiatku boli vždy len sami: on, jeho loď
a tisícky ton nanitov. A planetárny systém: trilióny ton hmoty –
stavebného materiálu. Nanity, niektoré veľké ako špendlíková hlavička, iné
o rozmeroch molekuly, nepracovali rýchlo, ale so správnym programom
dokázali premeniť asteroid na lodenicu, kus planéty na orbitálnu stanicu.
Jediné, čo Tanner potreboval, bol dostatok dvoch vecí – surovín a času.
Výsledky boli obmedzené len jeho fantáziou a plánmi dodanými zo Zeme.
Keď dostal informáciu o útoku
Kolektívu, nachádzal sa tristo parsekov za hranicou obývaného Vesmíru, kde
budoval predsunutú stanicu. Od tej sa, ako rozťahujúce sa prsty, mala šíriť
ľudská kolonizácia. Tristo parsekov. To znamenalo, že vo chvíli, keď
k nemu správa dorazila, napadnutie bolo už dávnou minulosťou. Po čase
prišla posledná správa z hlbiny času: „Prehrali sme.“
O Kolektív sa Tanner zaujímal ešte
menej než o ľudí. Jeho základy tvorili symbiotické organizmy, ktoré
transformovali tvorov desiatok rás.
Vďaka nim bol každý jedinec neoddeliteľnou súčasťou celku. Týkalo sa to
aj tých ľudí, ktorí sa ku Kolektívu dobrovoľne pripojili. Tannerovi to bolo
jedno. Pokiaľ existovali rozpory medzi ľuďmi a Kolektívom, nevedel
o nich. Politické nuansy boli mimo jeho chápanie a záujem. Záležalo len na
dokonalých plánoch stavieb a ich bezchybnej realizácii.
„Prehrali sme.“ Dve slová
s definitívnym a neodvolateľným významom. Nebolo dôležité, či sa
Kolektív rozhodol ľudstvo vyhladiť, alebo násilím pripojiť. Správa znamenala,
že ľudia prestali existovať už pred desaťročiami.
A bola tu ešte jedna vec. Kolektív
dobre rozumel dôležitosti Nanofabriky a Tanner chápal, že ho nemôžu vynechať.
Prídu, pretože teraz bol on jedinou silou, ktorá by sa mohla postaviť na odpor.
O zbrojárskom priemysle nevedel nič,
zbrane nikdy nevyrábal a nevedel, kde začať. Dokonca ani netušil, na akom
princípe väčšina z nich funguje – superstrunové rezonátory, gravitačné
delá, spomaľovače neutrín – bolo to pre neho ako mágia. Začal od úplnej nuly
a prirodzene robil chyby. Množstvo omylov, slepých uličiek, zbytočne
vynaloženej energie a času, kým dosiahol prvé úspechy. Ale podarilo sa.
Systém, ktorý mal byť ľudskou kolóniou, prebudoval na doky, továrne,
a hlavne na flotilu tých najlepších lodí, ktoré dokázal vymyslieť.
Namiesto pilotov použil simulované UI a kópie svojho alter/ega.
A potom dorazil Mungo...
Kolektív vyslal len jednu loď, ak sa to
loďou vôbec mohlo nazývať. Pri ceste na dlhé vzdialenosti Mungo naozaj
pripomínal medzihviezdne plavidlo, všetky svoje časti mal spojené
do jedného útvaru dlhého stovky kilometrov. Ale keď dorazil na miesto
určenia, rozdelil sa. Jednotlivé komponenty, tisícky sond, detektorov,
zameriavacích systémov, zbraní a staníc distribuovaného vnímania, sa
rozleteli naprieč celou sústavou. Maskované, dokonale ukryté pred Tannerom,
ktorý s obavami čakal návštevu – a keď prišla, nevedel o nej. Teraz
by už Munga odhalil včas, už by vedel, čo hľadať, ale vtedy bol hluchý
a slepý.
Mungo vlastne ani nemal meno, to len Tanner
ho tak nazval, pretože sa správal ako jeho predobraz zo zvieracej ríše na Zemi.
Aj tento Mungo najprv len skúmal – sedel v tichu, jeho oči a uši
zbierali informácie a zvažovali stratégie. Keď analýza skončila, Mungo
zaútočil.
Tak ako pozemský Mungo dokáže jedným
bleskurýchlym útokom vyskočiť a odhryznúť hlavu kobre – tak prišiel aj úder
Munga medzihviezdneho a na Tannera dopadol na stovke miest zároveň. Kým
stihol zareagovať, jeho flotila, jeho vycizelované bitevné lode, prestali
existovať premenené na šrot, kvapky roztaveného kovu a oblaky atómov.
Tannerovi nezostalo nič iné, iba sa dať na útek.
Keď pomocou Nanofabriky prerábal celé
planéty, bol perfekcionistom. Určitá úroveň chybovosti bola vždy prítomná, ale
Tanner sa snažil dosiahnuť dokonalú bezchybnosť. Naučil sa, že nech sa snažil
akokoľvek, vždy sa niečo pokazilo, niečo bolo ináč, než predpokladal. Naučil sa
mať vždy záložné plány. A záložné plány záložných plánov.
S možnosťou, že neuspeje, počítal od začiatku. Záchranná loď bola
pripravená a v nej stovky ton nanitov. Záloha.
A teraz unikal naslepo smerom do
prázdna, s nemilosrdným zabijakom v pätách. Prebúdzal sa len občas,
nebol nesmrteľný a s každou hodinou v bdelom stave mu ubúdalo
z času života. Alter/ego jeho virtuálne „ja“ – mysliace, cítiace,
pochybujúce – bolo viac než len kópiou. Bol to on sám, existujúci
v kremíkových kryštáloch. Po prebudení sa spojil sám so sebou, vymenil si
informácie – a celú dobu, každú sekundu rokov úteku, v oboch svojich
existenciách – plánoval.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára