Z nevydaného Jupitera 10: Marek Slabej - Bol to úspešný lov

Toto je prvá poviedka, ktorá pôvodne mala výjsť v desiatom Jupiteri. Možno ich tu, s povolením autorov a ilustrátorov, uverejním viac.

Marek Slabej - Bol to úspešný lov

     „Bol to úspešný lov, však?“ Ditmarovi takmer nebolo rozumieť, chrapot sotva podobný ľudskému hlasu vychádzal zo spálenej masky len vzdialene pripomínajúcej tvár.

     „Bol to úspešný lov,“ prisvedčil Bogarty. „Dostali sme Albádího – vlastne Vy ste dostali Albádího a to je dôležité.“ Hovno, pomyslel si zároveň. To naozaj dôležité je, že Albádí v skutočnosti dostal nás a skončili sme na tejto prekliatej planéte. Dôležité je, že úspechom by to nikto normálny nenazval. Dôležité je, že Višna Ditmar, jeden z najbohatších mužov ľudského vesmíru, génius, majiteľ tak obdivovaného brilantného mozgu, je v skutočnosti zakomplexovaný a zúfalo riskujúci chudák. „Ak nepočítame túto haváriu...“

     „Ach áno, havária.“ Miliardár akoby prehliadal, že z jeho tela zostalo len torzo, udržiavané pri živote mediboxom, ktorý mu nahrádzal krvný obeh, dýchal zaňho a do žíl mu pumpoval litre sedatív, bez ktorých by definitívne zošalel od bolesti. „Havária je zlá, ale nebojte sa. Lov Albádíov je nelegálny, takže viem, že poistka vám loď nepokryje. Všetko nahradím aj s bonusom, ako som sľúbil. Sľuby vždy dodržím. Hneď ako príde záchrana a dostaneme sa niekam do civilizácie.“

     „Nikdy som o vašom slove nepochyboval.“ Bogarty sa zdvihol a pohľadom prebehol po displeji mediboxu. Ditmara od smrti delila len hranica tenká ako vlas. „Idem sa pozrieť von a skontrolovať Tamaru.“

     „Povedzte jej...Nech za mnou príde. Chýba mi...“ Znelo to prosebne a smutne.

     „Poviem, nebojte sa.“


Kým v stane kvôli mediboxu udržiavala klimatizácia teplotu na štyridsiatich stupňoch, vonku pod prístreškom bolo päťdesiat. Na priamom slnku aspoň o tridsať viac. Planéta bola natoľko nezaujímavá a neperspektívna, že sa nikdy nedopracovala ani k neoficiálnemu menu a jej označením bola ničnehovoriaca zmes čísiel a písmen.

     Kam až oko dovidelo, po obzor a zaň sa rozbiehala nekonečná okrovobiela rovina, len miestami posypaná hladkými kameňmi, nie väčšími ako päsť. Nikde ani stopa po živote. Atmosférický kyslík bol len spomienkou na bujnejšie časy, ktoré sa skončili pred desiatkami miliónov rokov.

     Tamara sedela v tieni, schúlená, s kolenami skrčenými pod bradou. Pozerala na prázdny horizont a keď si k nej Bogarty prisadol, ani sa nepohla.

     „Chce vás vidieť,“ povedal a podal jej fľašu s vodou.

     „Nemôžem. Neznesiem ten pohľad na... Na to, čo z neho zostalo.“

     „Je to váš manžel.“

     „Áno, ale... Prečo musel byť taký blázon?“ vyhŕkla Tamara a vystrašene sa obrátila k stanu, akoby sa zľakla, že ju zvyšky Ditmara mohli začuť. Akoby to niečo na veci zmenilo. „Prečo len musel opäť hnať všetko do krajnosti? Mal počkať, nie riskovať ako malý chlapec. Milujem ho, ale je to blázon a nedokážem sa naňho pozerať teraz... teraz...“

     Bogarty prikývol. Z Višnu Ditmara zostala len časť hrudného koša, spálená hlava a potom už len hadičky, káble a výživný roztok, v ktorom to všetko plávalo.

     „Len zle odhadol svoje možnosti, nemôžete sa naňho hnevať.“ A vieš prečo sa nezastavil a vystrelil, rozmetal Albádího, tú neuveriteľnú entitu s rozmermi menšej planéty, keď sme sa nachádzali len tritisíc kilometrov od nej? Naozaj to nevieš, alebo odpoveď v sebe len potláčaš a nechceš si ju priznať? Spravil to, lebo chcel zapôsobiť, chcel byť ako praveký lovec, ktorý uloví draka, príšeru, a položí ju k nohám svojej vyvolenej a tá ho za tú nezmyselnú odvahu zahrnie svojou priazňou, láskou a obdivom. Atavistický reflex, zakorenený hlboko v ľudskej podstate. To ty si ho k tomu dohnala.

     Ale Bogarty nič z tohto nepovedal nahlas.

     „Keď nás zachránia, tak ho dajú do poriadku, že?“

     „Určite. Medibox vydrží v prevádzke ešte niekoľko dní a mali sme šťastie v nešťastí, na druhom konci planéty je zásobovacia základňa, do štyridsiatich ôsmich hodín sú pri nás. Stihol som poslať núdzovú správu a potvrdili, že vyrazili na cestu. Postačí počkať dva dni.“ Alebo tisíc rokov, to je už jedno.

     „Nechcela som, aby sa to stalo.“

     „Viem, že nechcela.“

     „A nemôžeme mu povedať... ani to ostatné. To by ho zabilo.“

     „Nič sa nedozvie,“ povedal Bogarty. Ani nemal v úmysle komukoľvek niečo hovoriť. Pozeral na Tamarinu tvár, špinavú, ale bez zranení – a aj teraz, pri všetkej mizérii bola krásna, až ho zabolelo. Augment. Augmentovaný, vylepšený človek. Zdokonalený po všetkých stránkach, s dokonalým výzorom, inteligenciou a empatiou vyhnanou na úroveň, ktorú by príroda sama nikdy nedokázala. Kým Višna Ditmar sa géniom narodil a na svoje postavenie vypracoval počas troch storočí, Tamara bola „len“ mimoriadne inteligentnou a ambicióznou ženou, ktorá zo seba urobila nadčloveka. Dokonalý exemplár. Ten, ktorý dokázal dokonale zlyhať.

     Jediné, čo prerušovalo jednotvárny obzor, bol stĺp dymu v diaľke, stúpajúci z trosiek ich loveckej lode. Pri drsnom pristátí, ktoré Ditmar takmer neprežil, sa roztrhli palivové články a trojici sa ledva podarilo včas uniknúť. Radiácia, ktorá zamorila miesto havárie, by zabíjala v priebehu minút.

     Bogarty sa dotkol Tamarinej ruky. Bola suchá a horúca, ani nezareagovala, len ležala bez života.

     „Viem, že je to ťažké, ale mali by ste ísť za ním. Myslím to vážne.“ Opäť len pokrútila hlavou.

     Bogarty si vzdychol a pozrel sa na hodinky. Do súmraku zostávalo len niekoľko hodín.

     „Mali ste ho zastaviť,“ povedala po chvíli Tamara.

     „Snažil som sa.“

     „Nesnažil,“ až teraz sa na Bogartyho pozrela priamo a v očiach mala výčitku. „Sľúbili ste mu úspešný lov a keď on prisľúbil bonus, tak ste zabudli na všetky bezpečnostné opatrenia, ktorými ste ho celú dobu sekírovali.“

     „Povedal som mu, aby nestrieľal...“

     „Ale nezastavili ste ho. Nič ste neurobili!“

     Bogarty sa už dávno naučil neklamať sám sebe a dobre vedel, že v tomto mala Tamara pravdu. Mohol v poslednej chvíli skočiť po Ditmarovi a odtrhnúť mu ruky od ovládačov, ale ani sa nepohol. Dostať Albádího bolo priveľkým lákadlom i pre neho samotného. Bolo jedno, kto vystrelí smrtiaci výboj, stačilo byť súčasťou explozívneho konca toho energetického mega-organizmu. Najväčšia korisť v známom vesmíre. Najnebezpečnejšia. Korisť, po ktorej nezostane žiadna trofej, len transcendentný roj, maelstrom svetiel naveky vrytý do pamäti.

     Ditmara nezastavil, lebo tiež horel nedočkavosťou, po dvoch mesiacoch úmorného pátrania a hľadania, po dvoch mesiacoch, počas ktorých získal Tamaru, tak isto túžil po neprekonateľnom úlovku.

     A bola to aj Tamara, ktorá vo chvíli, keď Ditmar vystrelil, extaticky vykríkla: „Áno!“

     Potom ich loď pohltil výbuch.

     Fakt, že lov na Albádíov bol zakázaný, trápil Bogartyho najmenej. Všetky zákazy a príkazy bral len ako voľné odporúčania a pytliactvo astronomických rozmerov bolo vlastne zanedbateľným priestupkom oproti tomu, čím sa bežne živil. To, čoho sa obával, bola korisť samotná.

     Albádíovia nemajú telo – tvoria ich zväzky energií, interakcií a elementárnych častíc, posplietaných a vzájomne zviazaných do amorfného oblaku s priemerom dvetisíc kilometrov. Väčšinou sa skrývajú vo fotosférach hviezd a do voľného priestoru sa vydávajú len výnimočne. Ak sa však definícia „života“ interpretuje dostatočne voľne, sú živí, dokonca možno aj inteligentní. Pre ľudí nepredstavujú nijaké nebezpečenstvo, pravdepodobne ich ani nevnímajú – ale nič z toho nebolo dôležité. Záležalo len na jedinom, čo malo za dôsledok ilegálne zabíjanie týchto obrov.

     Vo chvíli smrti, po zásahu vysokonabitým výbojom, keď sa rozpadnú interakcie držiace Albádího pokope, uvoľní sa energia a vytvorí niečo, čo nikto nedokázal presne opísať. Svedkovia len so zasneným pohľadom opakovali slová ako božské, úžasné, neopakovateľné... nadpozemské.

     Nájsť Albádího bolo však otázkou týždňov a mesiacov trpezlivého skúmania hviezd a hľadania tej, v ktorej prebýva mega-organizmus. Potom sa do chronosféry vystrelili subkvantové nálože, ktoré vytvorili nestabilitu v najvyšších vrstvách hviezdnej atmosféry. Umelo vytvorené protuberancie vyšľahnú do vzdialenosti niekoľkých astronomických jednotiek a v jednej z nich uniká aj zmätená korisť. Lovec sa taktiež snaží uniknúť tryskajúcemu peklu a zároveň musí odhaliť Albádího. Keď ho nájde, tak sa priblíži do správnej vzdialenosti a vystrelí. Albádí sa nijak nebráni, ale vzdialenosť je rozhodujúca. Z priveľkej vzdialenosti je výstrel neúčinný. Zásah príliš blízko znamená byť pohltený výbuchom a veľmi pravdepodobne okamžitý koniec lovca. Ditmar vystrelil, keď boli príliš blízko. Vystrelil, pretože chcel zapôsobiť na augmentovanú ženu, ktorá mu unikala medzi prstami.

     „Ale bol to dobrý lov, však?“ opýtala sa Tamara. „Chudák Višna, ale on sa z toho určite dostane. No to všetko... tie svetlá... ešte stále, keď zatvorím oči, ich vidím pred sebou. Bolo to nádherné,“ spomienka na chvíľu prehlušila bolesť a tvár jej cez špinu zažiarila krásou. Geneticky vyšperkovanú schopnosť porozumenia a vcítenia sa už dávno stratila. Zostal len pohľad na telo vymodelované ako vzor dokonalosti. Pre Bogartyho bolo aj to priveľa a radšej uprene pozeral do prázdna.

     „Milujem ho,“ pokračovala Tamara. „A určite mi odpustí, keď teraz za ním nepôjdem. Veď uloviť Albádího bolo jeho snom a ten sa mu splnil.“

     Milujem ho, to Tamara hovorila často, neraz ani nie minútu pred tým, než sa Bogartymu v záchvate vášne nedočkavo zahryzla do ramena a vrhla sa naňho.

     Vedel, že ju chce a musí dostať, od prvej chvíle ako Tamaru uvidel, inak by objednávku sprevádzať miliardára na tomto love neprijal. Miliardár ani kráľovská ponuka ho nezaujali, ale keď zazrel Tamaru, tie ohne v jej očiach a spôsob akým si hryzie do pery, bolo rozhodnuté.

     Pre okolitý svet bol Bogarty trochu legendou. Kedysi uznávaný astrofyzik, ktorého práce boli označované za prevratné a dodnes tvorili základ platných kozmologických teórií. Neskôr prieskumník na voľnej nohe. Potom pirát a pašerák, nájomný vrah a lovec všetkého, čo sa uloviť dalo. Pre Tamaru bol niečím, s čím sa doteraz nestretla, bol výzvou, korisťou, ktorú sa rozhodla uloviť pomocou celého svojho augmentovaného arzenálu.

     Ani v najmenšom to nepovažoval za ponižujúce. Lovec alebo korisť, aký je v tom rozdiel, keď napokon obaja skončia v jednej posteli. Týždne v uzavretom priestore lode poskytovali viac než dostatok možností.

     Nemuseli si navzájom nič hovoriť, bolo to ako telepatia, keď sa na seba tretí večer vrhli.

     „Višna,“ zašepkala Tamara strhávajúc Bogartyho kombinézu. „Je vo vedľajšej kóji.“

     „Do jedla som mu pridal sedatíva. Keď sa prebudí, nebude nič cítiť, ale teraz by ho neprebral ani výbuch.“

     A výbuchy sa konali každú noc, počas dvoch mesiacov.

     „Ešteže tu nie sú nijaké dravce,“ povedala Tamara. „Takže sme v bezpečí.“

     „Jediný život sú nejaké baktérie v pôde, ale to je všetko. Nemáme sa čoho obávať.“ Našťastie, mohol dodať. Jediná vec použiteľná ako zbraň bola takmer vybitá spájkovačka. Energie mala už len na jeden výboj, ale ten dokázal v zlomku sekundy roztaviť čokoľvek.

     Potenciálne dravce však Bogartyho netrápili. Pohľadom zablúdil k obzoru na západe, odkiaľ sa s prichádzajúcou nocou blížil čierny múr oblakov. V duchu si zopakoval, že on je kapitán – zatiaľ čo Ditmar s Tamarou sú len pasažieri, za ktorých je on zodpovedný. Nemusia vedieť všetko. Teraz, keď prežili tak úspešný lov, je možno lepšie nevedieť nič. On sám vedel dosť, ešte pred haváriou si stihol stiahnuť a prečítať údaje o planéte, na ktorú padali.

     Pozrel sa na čierne mraky, odhadom vzdialené len niekoľko kilometrov a približujúce sa závratnou rýchlosťou.

     „Ide noc,“ povedal.

     „Znamená to niečo?“ opýtala sa Tamara a stále sa mu ani nepozrela do očí.

     „Nie... len obyčajná noc. Tma. Potom ďalší deň a tak...“

Len obyčajná noc, ale smrť prichádzala so súmrakom a z oblohy. Bogarty už nestihol prečítať ako k tomu planéta dospela, ale každý večer bol jej povrch zaplavený žieravým lejakom, dažďom z kyseliny chlorovodíkovej a sírovej v koncentráciách, ktoré za niekoľko minút rozpustia ich prístrešok a zariadenie. Preto na planéte nebol nijaký život, len od chemikálií hladké kamene. Bogarty si zotrel pot z očí a vošiel do stanu.

     „Nepríde, však,“ Ditmar znel rezignovane. „Nevadí, vlastne ju chápem. Nemala to so mnou ľahké a ja som bol hlupák, keď som sa snažil takto detinsky ohúriť. Ale nakoniec to aj ona pochopí, však? Veď vy ju poznáte,“ Bogarty sa na okamih zľakol, že Ditmar vie, čo sa dialo v lodi, kým on spal v chemickom bezvedomí. Ale nie, otázka bola bez postranných úmyslov.

     „Určite áno. Len je to pre ňu teraz ťažké.“

     „Uhm,“ prisvedčil Ditmar a odmlčal sa.

     Bogarty vypol najprv zvukovú signalizáciu mediboxu a potom podporu života. Zvyšky tela plávajúce v nádrži ani nezareagovali, Ditmar sa ani nepohol, nijaký záchvev, kŕče, nič. Len kontrolky potichu ukázali, že jeho život skončil. Bogarty zobral spájkovačku a vyšiel k Tamare.

     „Už je mu lepšie?“ stále sedela ako socha, stále s očami upretými do prázdna.

     „Podľa prístrojov je stabilizovaný a spí.“

     „Tak to som rada. Napokon dosiahol to po čom túžil a všetko bude lepšie.“

     Bogarty jej priložil spájkovačku k zátylku a stisol spúšť. Bezhlavé telo sa len jemne zatriaslo a zostalo sedieť. Dovtedy napäté prsty sa uvoľnili a stále ležali na dokonalom štíhlom stehne. Vo vzduchu bolo cítiť kyslú vlhkosť.

     Som kapitán, pomyslel si Bogarty, a tých päť minút bolesti predsa vydržím. Musím. Napokon, stálo to za to. Bol to dobrý lov pre nás všetkých. Bohovsky dobrý lov.