Ernest Marinin (pravým menom Rabinovich Ernest Khaimovich) sa narodil v roku 1939. Pracoval ako výskumník a strojný inžinier, neskôr ako profesor. Je ženatý, má dcéru a vnucku, žije v Charkove. Napísal viac ako 30 sci-fi poviedok, v roku 2006 mu vyšla zbierka „Väzen“. Spolu s dcérou Helenou vydal tri detektívne romány pod pseudonymom Andrey Khazarin. Je aj prekladatel z anglictiny do ruštiny a ukrajinciny, preložil diela Dicka Francisa. Louisa L`Amoura a dalších, poväcšinou autorov detektívok.
Ernest Marinin - Len spolu
Den bol zlatisto-sivý. Kaviaren sa ucupila na okraji zrázu nad širokou nivou rieky, co komótne plynie dolu, kde striebri sa pomedzi vrbami, pricom farby jej druhého brehu a vzdialeného lesa pohlcuje náznak kúdolov oparu. No nestrácaš celkom žiarivý trblet zlata, ktorý tkvie v dlaniach javora, ked popri jeho žltej okre zrieš aj mosadzné srdce listov briez a sýty rumenec nevelkých krov: nepoznal som ich druh, lež práve ony z okry a mosadze robili zlato.
Sedel som s cigaretou v ruke a neodhodlal som sa zapáliť si, aby som nenarušil špecifickú vôňu októbrovej atmosféry, lahodnečerstvohrejivej bez vzruchu...
Zrazu zaznel úsečný pravidelný klepot: štyri alebo päť úderov. A potom ešte dva.
-Natálka priletela, - povedali pri susednom stolíku.
Pozrel som tam. Natálka bola sýkorka: čulá hrudka s hrdielkom z kvitnúcich púpav a končistým noštekom. Paberkovala na stole. A tí dvaja sa na ňu dívali.
Všimol som si ich, len čo dorazili. Nemohli ste ich nepostrehnúť, hneď vám udreli do očí. Najsamprv ich šaty: on aj ona mali striktne čierne obleky zo splývavej látky, ktorá evokovala flanel. Oni sa však v tých oblekoch uhniezdili akosi tak útulne, že háby, ktoré dnes pokladáme viacmenej za raritu, nepôsobili ako smútočné rúcha ani ako rovnošaty príslušníkov pohrebnej služby. Na úbeľových manžetách sa matne nevtieravo leskli drobné gombíky. On mal kravatu, ona motýlika... Nuž, a potom tváre. Samozrejme, boli to manželia, prežili spolu prinajmenšom štvrťstoročie, čo však neprezrádzal ich vek, pretože bez ohľadu na viditeľné šediny vyzerali oveľa mladistvejšie, ale jednoducho mali rovnaký výraz tváre ako ľudia, ktorí dlho zažívajú dokonalý ideový aj emočný súlad, pretože sa navzájom milujú. Ich tváre upútali mnohosťou významu: zreteľne odzrkadľovali city aj myšlienky. Bolo zjavné, že sa majú radi a že im je spolu dobre a že mne by tiež bolo dobre, keby som si s nimi posedel za jedným stolíkom a potichu sa s nimi pozhováral, podebatoval si alebo by sme sa na seba jednoducho len tak usmievali a vnímali pokožkou ten teplý zlatistý deň...
Bolo však trápne vstupovať do cudzej debaty, najmä keď a ak šlo o partnerov odlišných pohlaví, a navyše v podstate nemal si im čo riecť, okrem toho, že by sa ti s nimi tak dobre zhováralo alebo mlčalo...
-Hej, to určite je to Natálka,- povedala ona. -Pozri, má kravatku a či mašľu takú inakšiu, výnimočnú. A chvost sa jej vetví do vidličky... ja ju vždy poznám podľa týchto znakov.
-A veď aj ťuká výnimočne, špecificky, veľmi presne zachováva osminkový rytmus a takt, - usmial sa on.
Jeho oči sa za tmavými okuliarmi nedali rozoznať, sivé fúzy zas zahaľovali hornú peru, ale tak či onak, úsmev to bol dobrý, prajný, žičlivý.
A môj takt i bontón sa pri pohľade naň ihneď usúvsťažnili, že je veru naozaj trápne tak zízať na nich, nuž som si odkašľal a odvrátil sa, lenže aj tak som na nich pokukoval a poškuľoval.
-Natálka, poď, vezmi si smidky,- ozval sa on.
Sýkorka zasa činorodo klopla zobákom o stôl. V tej chvíli však barman za pultom zaštrngal pohármi, vták sa vyplašene mykol a ufrngol, odletel. Žena ho odprevádzala očami, usmievala sa. Muž sa tiež usmial. Ibaže sa pritom díval na manželku. Potom si zapálil cigaretu. Kúdolček nad ňou sa sotva hýbal, pomaličky sa presúval nabok: vánok ste takmer nevnímali, ale predsa vzduch pri rieke sviežejšie a rezko prúdil.
-Aký je len pekný a utešený ten les v opare hmly, - povedal muž. –Prelestný deň. Ako maľovaný. Zrejme sa vyskytnú každý rok takéto dni, ale si ich v náhlení, zhone, frmole a haravare nie vždy všimneš...
Zrazu zaznel úsečný pravidelný klepot: štyri alebo päť úderov. A potom ešte dva.
-Natálka priletela, - povedali pri susednom stolíku.
Pozrel som tam. Natálka bola sýkorka: čulá hrudka s hrdielkom z kvitnúcich púpav a končistým noštekom. Paberkovala na stole. A tí dvaja sa na ňu dívali.
Všimol som si ich, len čo dorazili. Nemohli ste ich nepostrehnúť, hneď vám udreli do očí. Najsamprv ich šaty: on aj ona mali striktne čierne obleky zo splývavej látky, ktorá evokovala flanel. Oni sa však v tých oblekoch uhniezdili akosi tak útulne, že háby, ktoré dnes pokladáme viacmenej za raritu, nepôsobili ako smútočné rúcha ani ako rovnošaty príslušníkov pohrebnej služby. Na úbeľových manžetách sa matne nevtieravo leskli drobné gombíky. On mal kravatu, ona motýlika... Nuž, a potom tváre. Samozrejme, boli to manželia, prežili spolu prinajmenšom štvrťstoročie, čo však neprezrádzal ich vek, pretože bez ohľadu na viditeľné šediny vyzerali oveľa mladistvejšie, ale jednoducho mali rovnaký výraz tváre ako ľudia, ktorí dlho zažívajú dokonalý ideový aj emočný súlad, pretože sa navzájom milujú. Ich tváre upútali mnohosťou významu: zreteľne odzrkadľovali city aj myšlienky. Bolo zjavné, že sa majú radi a že im je spolu dobre a že mne by tiež bolo dobre, keby som si s nimi posedel za jedným stolíkom a potichu sa s nimi pozhováral, podebatoval si alebo by sme sa na seba jednoducho len tak usmievali a vnímali pokožkou ten teplý zlatistý deň...
Bolo však trápne vstupovať do cudzej debaty, najmä keď a ak šlo o partnerov odlišných pohlaví, a navyše v podstate nemal si im čo riecť, okrem toho, že by sa ti s nimi tak dobre zhováralo alebo mlčalo...
-Hej, to určite je to Natálka,- povedala ona. -Pozri, má kravatku a či mašľu takú inakšiu, výnimočnú. A chvost sa jej vetví do vidličky... ja ju vždy poznám podľa týchto znakov.
-A veď aj ťuká výnimočne, špecificky, veľmi presne zachováva osminkový rytmus a takt, - usmial sa on.
Jeho oči sa za tmavými okuliarmi nedali rozoznať, sivé fúzy zas zahaľovali hornú peru, ale tak či onak, úsmev to bol dobrý, prajný, žičlivý.
A môj takt i bontón sa pri pohľade naň ihneď usúvsťažnili, že je veru naozaj trápne tak zízať na nich, nuž som si odkašľal a odvrátil sa, lenže aj tak som na nich pokukoval a poškuľoval.
-Natálka, poď, vezmi si smidky,- ozval sa on.
Sýkorka zasa činorodo klopla zobákom o stôl. V tej chvíli však barman za pultom zaštrngal pohármi, vták sa vyplašene mykol a ufrngol, odletel. Žena ho odprevádzala očami, usmievala sa. Muž sa tiež usmial. Ibaže sa pritom díval na manželku. Potom si zapálil cigaretu. Kúdolček nad ňou sa sotva hýbal, pomaličky sa presúval nabok: vánok ste takmer nevnímali, ale predsa vzduch pri rieke sviežejšie a rezko prúdil.
-Aký je len pekný a utešený ten les v opare hmly, - povedal muž. –Prelestný deň. Ako maľovaný. Zrejme sa vyskytnú každý rok takéto dni, ale si ich v náhlení, zhone, frmole a haravare nie vždy všimneš...
(podporiť prvú slovenskú antológiu ukrajinských poviedok Fantastická Ukrajina, z ktorej všetky peniaze dostanú utečenci z Ukrajiny, môžete tu )
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára