Marina a Sergej Djačenko
Marina a Sergej Djačenkovci sú manželia a spoluautori. Narodili sa v Kyjeve, momentálne žijú s pracujú v Los Angeles. Napísali viac ako 30 románov a desiatky poviedok. Veľa ich kníh bolo preložených a vydaných v USA, Veľkej Británii, Číne, Brazílii, Taliansku a v mnohých iných krajinách. V češtine im vyšli romány “Rituál” a “Vita Nostra”. Získali viac ako stovku literárnych cien.
Marta (ukážka)
Povedať, že Denis všetkých v novej práci potešil,
nestačí. Túžili po ňom, dlho naň čakali, ihneď ho pokladali za svojho. Dofrasa,
veď je to osoba nie ledajaká: len tak bez donútenia prikvitne z metropoly
do provinčného západákova, do oblastnej nemocnice, červený diplom má
a ešte je to aj chlap, namojdušu a bohuprisahám. Na Denisa ozlomkrky
uháňali všetci zízať ako na čudo čudovité. V momente sa stal pánom
a majiteľom najlepšej ambulancie, pri príležitosti prvého pracovného dňa
sa vyzbierali (Denisov príspevok ale striktne z princípu odmietli) na
štedrú “zvítanku“ - tri kancelárske stoly v miestnosti bolo treba dokopy
zraziť. Primárovi by ste tipli tak zo šesťdesiat: na tvári sa mu ako
na bojovom poli zračili stopy mnohoročných protikladov - vrodená ušľachtilosť
a nevšedná, výnimočná vôľa tam zvádzali neúprosný boj a zápas
s alkoholom, nedostatkom spánku a peňazí. Ďalší kolegovia boli trochu
mladší alebo aj starší: najmladšia okrem Denisa bola štyridsaťročná dáma ,
oftalmologička, okatá očiarka.
Pili, priali nováčikovi čo najviac úspechov, predstihovali sa v úctivých, vrúcnych a solídnych gratuláciách, rozprávali mu o nádherách tunajšej „ich“, rýdzej prírody, o včasnej jari a čírom povetrí (tu to nie je ako v uliciach Moskvy- samý plyn, prach a sadze!), o lacnote priam zázračnej, výrobkoch a produktoch zhotovených bez zásahu chemikálií a umelých hmôt a o ďalších prednostiach provinčného života; pričom to znelo tak úprimne a vrelo, že sa fakticky čudoval, prečo sa vlastne všetci absolventi fakúlt medicíny rad za radom nehrnú ,nefujazdia bez ohľadu na prekážky sem, do oblastnej nemocnice v meste N...
Potom ochabli a roztárali sa - začali spomínať prípady z praxe a z týchto jednoduchých, neštylizovaných, obludných príbehov reality sa Denisovi po chrbte rozbehli zimomriavky.
“Čo už, dáko bude,” povedal primár, ktorý si všimol zmenu jeho nálady. Aspoň sa tu životu priučíš. Okúsiš realitu synak, takú, bisťu, o akej sa tým vašim učencom ani nesníva. A aj bytík ti tu o rôčik dva vybavíme. Hej, zariadime to, o tom nepochybuj. Ženú ti nájdem dobrú a azda aj peknú... Ľudia si ťa budú vážiť a šanovať - tuná to totiž nie je ako u vás, u nás ak a keď je človek úcty hoden tak mu dáme, poskytneme, dožičíme všetko, trebárs aj poslednú košeľu...Nuž a desiť či omínať ťa tu všeličo bude len sprvoti, kým si neprivykneš. Potom už nie… pretože taký je život a realita...
Kolega, ktorý sedel oproti Denisovi (ten si ani za nič nevedel zapamätať jeho jednoduché meno a priezvisko, ktoré znelo priam zrebne ľudovo) sa zahihňal, z konzervy popritom vykutrával posledný kúsok makrely.
“Hej, hej… Keď Marta dorazí po prvýkrát, tak sa vám veru ústa šmýkať prestanú. Drsné je to, priateľko… No a keď sa už dovalí po desiatykrát…”.
Denis nič nepochopil, ale všetci za stolom zrazu zmĺkli a pozreli na pojedača konzerv. A ten len žviakal a tváril sa, že sa nechumelí, že sa vlastne nič také zvláštne nestalo.
“Žeby tu Martou mysleli skon… koniec ..exitus?” neisto uvažoval Denis.
Uplynula prinajmenšom šesťdesiat sekúnd, kým sa nezáväzné trkotanie okolo stola zasa rozprúdilo.
Denis sa poslušne zosunul na pohovku zahalenú starým belasým voskovaným plátnom.
Primár vykročil ambulanciou, zafunel a pošúchal si bradu.
“Čiže... Povedz mi ty človeče, čo ťa sem vlastne čerti niesli? Si si predsa mohol aj tam u vás dajaký flek splašiť... “
Denis uhol očami, ale primár odpoveď od neho ani nežiadal. Sadol si za stôl, premeral pohľadom pyramídu kartónových fasciklov so zauzlenými šnúrkami (Denis už také dávno nevidel), vytiahol z náprsného vrecka guľôčkové pero (jeho pracovných plášť bol čistý a vyžehlený, ale častým opakovaným vhladzovaním sťaby takmer spriesvitnel)
“Je v tom ženská?” spýtal sa primár, pričom mimovoľne cvakal perom, vysúval a zasúval valček s tuhou.
Denis mechanicky pootáčal tienidlom stolovej lampy, ktoré zhotovili z röntgenového snímku.
Stenami sa zamihali siluety číchsi rebier, letmo zamrel aj sťaby na štvorčeky cestoviny nasekanú chrbticu.
“Rozumiem,” riekol primár napokon. “Odkrútiš mi tu aspoň rok?”
“Hej no…” pokúsil sa Denis.
“Jasné,” povedal primár. “A je tu ešte taká záležitosť…”
Zmĺkol, v duchu formuloval.
“Odkrútim si to tu, neulejem sa,” využil pauzu Denis. “Veď preto som…”
“Jasné, jasné…” zopakoval primár hlasnejši. “Zaskočí k tebe istá… Dorazí.. zastaví sa..alebo azda aj nie. Ani sám diabol veď veru nevie, ako je to s ňou a čo si zmyslí... Hm - hádam sa ani nezjaví, neprikvitne, lenže by som sa veru na to príliš nespoliehal…” Denis mlčal, to, čo počul, ho mierne vykoľajilo.
“Radšej to stručne zhrniem,” povedal primár rázne. ”Čiže ak k tebe na byt dorazí..no proste ktokoľvek a začne ťa dakde volať, nechoď nikam. Nenechaj sa zmiasť, ani vyľakať, neotváraj dvere, tvár sa, že nepočuješ. To je všetko a basta. “
“A kto teda dorazí?” spýtal sa Denis.
...
Pili, priali nováčikovi čo najviac úspechov, predstihovali sa v úctivých, vrúcnych a solídnych gratuláciách, rozprávali mu o nádherách tunajšej „ich“, rýdzej prírody, o včasnej jari a čírom povetrí (tu to nie je ako v uliciach Moskvy- samý plyn, prach a sadze!), o lacnote priam zázračnej, výrobkoch a produktoch zhotovených bez zásahu chemikálií a umelých hmôt a o ďalších prednostiach provinčného života; pričom to znelo tak úprimne a vrelo, že sa fakticky čudoval, prečo sa vlastne všetci absolventi fakúlt medicíny rad za radom nehrnú ,nefujazdia bez ohľadu na prekážky sem, do oblastnej nemocnice v meste N...
Potom ochabli a roztárali sa - začali spomínať prípady z praxe a z týchto jednoduchých, neštylizovaných, obludných príbehov reality sa Denisovi po chrbte rozbehli zimomriavky.
“Čo už, dáko bude,” povedal primár, ktorý si všimol zmenu jeho nálady. Aspoň sa tu životu priučíš. Okúsiš realitu synak, takú, bisťu, o akej sa tým vašim učencom ani nesníva. A aj bytík ti tu o rôčik dva vybavíme. Hej, zariadime to, o tom nepochybuj. Ženú ti nájdem dobrú a azda aj peknú... Ľudia si ťa budú vážiť a šanovať - tuná to totiž nie je ako u vás, u nás ak a keď je človek úcty hoden tak mu dáme, poskytneme, dožičíme všetko, trebárs aj poslednú košeľu...Nuž a desiť či omínať ťa tu všeličo bude len sprvoti, kým si neprivykneš. Potom už nie… pretože taký je život a realita...
Kolega, ktorý sedel oproti Denisovi (ten si ani za nič nevedel zapamätať jeho jednoduché meno a priezvisko, ktoré znelo priam zrebne ľudovo) sa zahihňal, z konzervy popritom vykutrával posledný kúsok makrely.
“Hej, hej… Keď Marta dorazí po prvýkrát, tak sa vám veru ústa šmýkať prestanú. Drsné je to, priateľko… No a keď sa už dovalí po desiatykrát…”.
Denis nič nepochopil, ale všetci za stolom zrazu zmĺkli a pozreli na pojedača konzerv. A ten len žviakal a tváril sa, že sa nechumelí, že sa vlastne nič také zvláštne nestalo.
“Žeby tu Martou mysleli skon… koniec ..exitus?” neisto uvažoval Denis.
Uplynula prinajmenšom šesťdesiat sekúnd, kým sa nezáväzné trkotanie okolo stola zasa rozprúdilo.
...
“No a tak teraz na rovinu,” povedal primár, keď
poriadne a tesne zavrel za sebou dvere pracovne. “Najprv sa teda posaď. “Denis sa poslušne zosunul na pohovku zahalenú starým belasým voskovaným plátnom.
Primár vykročil ambulanciou, zafunel a pošúchal si bradu.
“Čiže... Povedz mi ty človeče, čo ťa sem vlastne čerti niesli? Si si predsa mohol aj tam u vás dajaký flek splašiť... “
Denis uhol očami, ale primár odpoveď od neho ani nežiadal. Sadol si za stôl, premeral pohľadom pyramídu kartónových fasciklov so zauzlenými šnúrkami (Denis už také dávno nevidel), vytiahol z náprsného vrecka guľôčkové pero (jeho pracovných plášť bol čistý a vyžehlený, ale častým opakovaným vhladzovaním sťaby takmer spriesvitnel)
“Je v tom ženská?” spýtal sa primár, pričom mimovoľne cvakal perom, vysúval a zasúval valček s tuhou.
Denis mechanicky pootáčal tienidlom stolovej lampy, ktoré zhotovili z röntgenového snímku.
Stenami sa zamihali siluety číchsi rebier, letmo zamrel aj sťaby na štvorčeky cestoviny nasekanú chrbticu.
“Rozumiem,” riekol primár napokon. “Odkrútiš mi tu aspoň rok?”
“Hej no…” pokúsil sa Denis.
“Jasné,” povedal primár. “A je tu ešte taká záležitosť…”
Zmĺkol, v duchu formuloval.
“Odkrútim si to tu, neulejem sa,” využil pauzu Denis. “Veď preto som…”
“Jasné, jasné…” zopakoval primár hlasnejši. “Zaskočí k tebe istá… Dorazí.. zastaví sa..alebo azda aj nie. Ani sám diabol veď veru nevie, ako je to s ňou a čo si zmyslí... Hm - hádam sa ani nezjaví, neprikvitne, lenže by som sa veru na to príliš nespoliehal…” Denis mlčal, to, čo počul, ho mierne vykoľajilo.
“Radšej to stručne zhrniem,” povedal primár rázne. ”Čiže ak k tebe na byt dorazí..no proste ktokoľvek a začne ťa dakde volať, nechoď nikam. Nenechaj sa zmiasť, ani vyľakať, neotváraj dvere, tvár sa, že nepočuješ. To je všetko a basta. “
“A kto teda dorazí?” spýtal sa Denis.
...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára