nedeľa 27. septembra 2020

Lívia Hlavačková - Zákon na čarodejnice (ukážka)

Prinášame ukážku z ďalšej poviedky nášho ženského dvojčísla. Celú si ju môžete prečítať, ak nás podporíte sumou minimálne desať éur na Startovači. Tak získate prístup aj k celému rozhovoru s Luciou Lackovičovou, k poviedke Petry Slovákovej a k mierne zmenenej nevydanej ilustrácii k Líviinej poviedke.


Lívia Hlavačková: Zákon na čarodejnice


... žiadne stíhanie, žaloba, či proces sa nesmú začať alebo pokračovať proti osobe či osobám kvôli bosoráctvu, čarodejníctvu, zaklínaniu, či kúzleniu, alebo za obvinenie z iného takého priestupku na akomkoľvek súde vo Veľkej Británii.

... ktokoľvek bude predstierať bosoráctvo, čarodejníctvo, zaklínanie, či kúzlenie, či sa podujme veštiť budúcnosť, alebo bude predstierať vďaka jeho či jej schopnosti alebo vedomosti akúkoľvek okultnú či ľstivú vedu, aby zistil kde a ako nejaký tovar či vec mali byť ukradnuté alebo stratené, či môžu byť nájdené, každá osoba takto konajúca a zákonne usvedčená ... za každý taký priestupok bude uväznená na celý jeden rok...

1735: 9 George 2 c.5: Čarodejnícky zákon

 

Salford, 1847

 

    Z králičích labiek v rohoch štvorca sa ešte parilo. Ich pôvodný majiteľ ležal natiahnutý v strede a vyplazoval na svet ružový jazýček. Zahmlené oči si už nič nevšímali, vyvrhnuté črevá sa ďalej hmýrili, akoby sa nechumelilo.

    Po stranách štvorca vyrytého do zeme sa knísali štyri ženy. Železničný viadukt nad hlavami ich chránil pred mrholením, studený novembrový vietor si ich hravo našiel. Najmladšia zo žien, zakrytá iba deravou vlnenou šatkou, sa triasla od zimy. Starenu v čiernom kabáte oziabali najmä prsty. Tretia si omotala pléd aj okolo hlavy, čo jej aspoň trocha pomohlo. Len žena obchodníka v kožušinovej peleríne sa naozaj plne sústredila na ich spoločné kúzlo. 

    Mágia prestupovala ich telami a naberala na intenzite. Ženy sa držali za skrehnuté ruky, sústredili sa na obrazec pred sebou a usmerňovali ním magickú moc ku koľajniciam nad ich hlavami.


***

    Vo vozni najnižšej triedy sa tlačili ľudia, čo sa v nedeľu ráno presúvali späť do Salfordu či Manchesteru. Mary sa prepchala pomedzi nich, hľadajúc voľnejšie miesto. Masa tiel ju vyfľusla do takmer prázdneho priestoru, ktorému sa ľudia akoby stoj čo stoj chceli vyhnúť.

    Na drevenej lavici zaberal jedno z miest spiaci gentleman. Vlasy si upravil podľa najnovšej módy, bradu mal do hladka oholenú, dlane mu nestvrdli od ťažkej práce, nechty nezaniesla všadeprítomná špina. Takýto úhľadný pánko by mal mať svoje miesto v lepšej triede. Sem nepatril. Možno práve preto si k nemu nik nesadol.

    „Veď to je absurdné,“ zamrmlala zrazu Mary a odhodlane si sadla na lavicu k neznámemu spáčovi. Posunula sa čo najďalej, pevne zovrela svoju kabelku, hrdo nadvihla bradu a zahľadela sa cez okno na krajinu, čo okolo nich rýchlo plynula. Bolo to lepšie ako sa dívať na tie odsudzujúce výrazy či sa snažiť porozumieť šepkaným slovám.

    Občas blysla pohľadom po neznámom. Až takto zblízka videla, že nohavice pri dolných lemoch vydral do zívajúcich dier, klobúk v jeho rukách bol sivý od prachu a pošva dôstojníckej šable, ktorú oprel o lavicu vedľa seba, už dávno stratila svoj lesk.

    Ozvalo sa hlasné škrípanie, buchot a lomoz.

    Vlak sa začal nebezpečne otriasať. Vozeň sa zakýval z boka na bok. Ľudia sa chytali čoho mohli. Knísali sa. Padali jeden na druhého. Veci z poličiek lietali kade tade a vrážali do cestujúcich. Všetci kričali, nadávali. Vozeň ďalej vŕzgal a nebezpečne sa kolísal. Držala sa pevne, no i tak ju lomcovanie vozňa strhlo priamo na neznámeho a potom zasa do uličky.

    Napokon vlak konečne s ohlušujúcim škrípaním zastal.

    Vozeň ostal naklonený a ešte sa stále jemne kýval. Okolo sa rozprestrelo ticho prerušované bolestnými stonmi a vydesenými výkrikmi.

    „Ste v poriadku?“ opýtal sa prebudený gentleman Mary.

    „Áno...“

    „Všetci von!“ kázal sprievodca.

    Ľudia sa zmätene zbierali zo zeme. Mary rýchlo vstala a ponáhľala sa za ostatnými. Cítila, ako ju kopa ľudí tlačí vpred cez úzke dvierka nakloneného vozňa, cez schodíky, na ktorých jej našťastie pomohli. Vagón stál takmer úplne mimo koľajníc.

    Všetci sa nahromadili okolo neho na kraji viaduktu, ktorým vlak obchádzal Salford. Z pohľadu nadol sa Mary zatočila hlava. Mali šťastie, že sa vlak naklonil opačným smerom a nezrútil sa z výšky dvadsať stôp.

    „Čo sa stalo?“ ozývalo sa z každej strany.

    Gentleman vystúpil tesne za ňou s veľkým kufrom v ruke. Ako zostupoval, zbadala, že nie všetko na ňom bolo ošumelé. Zvláštne vyzerajúca pištoľ na opasku žiarila novotou. Postavil sa priamo k nej a rozhliadol sa.

    „Kde sme?“

    „Kúsok od Salfordu. Tam je stanica,“ odpovedala mu Mary.

    „Kde je mesto samotné? Radnica?“

    Ukázala šikmo doľava do ulíc pod nimi.

    „Prekliate čarodejnice,“ zanadával a odpľul si ku koľajniciam. Rozlúčil sa krátkym úklonom s prstami na kraji klobúka a rozbehol sa po viadukte popri vykoľajenom vlaku jeho pôvodným smerom.

    Mary za ním sekundu prekvapene hľadela a potom nasledovala jeho príklad.

***

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára