Prinášame ukážku z ďalšej poviedky nášho ženského dvojčísla. Celú si ju môžete prečítať, ak nás podporíte sumou minimálne desať éur na Startovači. Tak získate prístup aj k celému rozhovoru s Luciou Lackovičovou, k poviedke Petry Slovákovej a k mierne zmenenej nevydanej ilustrácii k Líviinej poviedke.
Lívia Hlavačková: Zákon na čarodejnice
... žiadne stíhanie, žaloba, či proces sa nesmú začať alebo pokračovať proti osobe či osobám kvôli bosoráctvu, čarodejníctvu, zaklínaniu, či kúzleniu, alebo za obvinenie z iného takého priestupku na akomkoľvek súde vo Veľkej Británii.
... ktokoľvek bude predstierať bosoráctvo, čarodejníctvo,
zaklínanie, či kúzlenie, či sa podujme veštiť budúcnosť, alebo bude predstierať
vďaka jeho či jej schopnosti alebo vedomosti akúkoľvek okultnú či ľstivú vedu,
aby zistil kde a ako nejaký tovar či vec mali byť ukradnuté alebo
stratené, či môžu byť nájdené, každá osoba takto konajúca a zákonne usvedčená
... za každý taký priestupok bude uväznená na celý jeden rok...
1735: 9 George 2 c.5: Čarodejnícky
zákon
Salford, 1847
Z králičích labiek
v rohoch štvorca sa ešte parilo. Ich pôvodný majiteľ ležal natiahnutý
v strede a vyplazoval na svet ružový jazýček. Zahmlené oči si už nič
nevšímali, vyvrhnuté črevá sa ďalej hmýrili, akoby sa nechumelilo.
Po stranách štvorca
vyrytého do zeme sa knísali štyri ženy. Železničný viadukt nad hlavami ich
chránil pred mrholením, studený novembrový vietor si ich hravo našiel.
Najmladšia zo žien, zakrytá iba deravou vlnenou šatkou, sa triasla od zimy.
Starenu v čiernom kabáte oziabali najmä prsty. Tretia si omotala pléd aj
okolo hlavy, čo jej aspoň trocha pomohlo. Len žena obchodníka
v kožušinovej peleríne sa naozaj plne sústredila na ich spoločné
kúzlo.
Mágia prestupovala ich
telami a naberala na intenzite. Ženy sa držali za skrehnuté ruky,
sústredili sa na obrazec pred sebou a usmerňovali ním magickú moc ku koľajniciam
nad ich hlavami.
***
Vo vozni najnižšej
triedy sa tlačili ľudia, čo sa v nedeľu ráno presúvali späť do Salfordu či
Manchesteru. Mary sa prepchala pomedzi nich, hľadajúc voľnejšie miesto. Masa
tiel ju vyfľusla do takmer prázdneho priestoru, ktorému sa ľudia akoby stoj čo
stoj chceli vyhnúť.
Na drevenej lavici
zaberal jedno z miest spiaci gentleman. Vlasy si upravil podľa najnovšej
módy, bradu mal do hladka oholenú, dlane mu nestvrdli od ťažkej práce, nechty
nezaniesla všadeprítomná špina. Takýto úhľadný pánko by mal mať svoje miesto
v lepšej triede. Sem nepatril. Možno práve preto si k nemu nik
nesadol.
„Veď to je absurdné,“
zamrmlala zrazu Mary a odhodlane si sadla na lavicu k neznámemu spáčovi.
Posunula sa čo najďalej, pevne zovrela svoju kabelku, hrdo nadvihla bradu
a zahľadela sa cez okno na krajinu, čo okolo nich rýchlo plynula. Bolo to
lepšie ako sa dívať na tie odsudzujúce výrazy či sa snažiť porozumieť šepkaným
slovám.
Občas blysla pohľadom po
neznámom. Až takto zblízka videla, že nohavice pri dolných lemoch vydral do
zívajúcich dier, klobúk v jeho rukách bol sivý od prachu a pošva
dôstojníckej šable, ktorú oprel o lavicu vedľa seba, už dávno stratila
svoj lesk.
Ozvalo sa hlasné
škrípanie, buchot a lomoz.
Vlak sa začal nebezpečne
otriasať. Vozeň sa zakýval z boka na bok. Ľudia sa chytali čoho mohli. Knísali
sa. Padali jeden na druhého. Veci z poličiek lietali kade tade
a vrážali do cestujúcich. Všetci kričali, nadávali. Vozeň ďalej vŕzgal
a nebezpečne sa kolísal. Držala sa pevne, no i tak ju lomcovanie vozňa
strhlo priamo na neznámeho a potom zasa do uličky.
Napokon vlak konečne
s ohlušujúcim škrípaním zastal.
Vozeň ostal naklonený
a ešte sa stále jemne kýval. Okolo sa rozprestrelo ticho prerušované
bolestnými stonmi a vydesenými výkrikmi.
„Ste v poriadku?“
opýtal sa prebudený gentleman Mary.
„Áno...“
„Všetci von!“ kázal
sprievodca.
Ľudia sa zmätene
zbierali zo zeme. Mary rýchlo vstala a ponáhľala sa za ostatnými. Cítila,
ako ju kopa ľudí tlačí vpred cez úzke dvierka nakloneného vozňa, cez schodíky,
na ktorých jej našťastie pomohli. Vagón stál takmer úplne mimo koľajníc.
Všetci sa nahromadili
okolo neho na kraji viaduktu, ktorým vlak obchádzal Salford. Z pohľadu
nadol sa Mary zatočila hlava. Mali šťastie, že sa vlak naklonil opačným smerom
a nezrútil sa z výšky dvadsať stôp.
„Čo sa stalo?“ ozývalo
sa z každej strany.
Gentleman vystúpil tesne
za ňou s veľkým kufrom v ruke. Ako zostupoval, zbadala, že nie všetko
na ňom bolo ošumelé. Zvláštne vyzerajúca pištoľ na opasku žiarila novotou.
Postavil sa priamo k nej a rozhliadol sa.
„Kde sme?“
„Kúsok od Salfordu. Tam
je stanica,“ odpovedala mu Mary.
„Kde je mesto samotné?
Radnica?“
Ukázala šikmo doľava do
ulíc pod nimi.
„Prekliate čarodejnice,“
zanadával a odpľul si ku koľajniciam. Rozlúčil sa krátkym úklonom
s prstami na kraji klobúka a rozbehol sa po viadukte popri vykoľajenom
vlaku jeho pôvodným smerom.
Mary za ním sekundu
prekvapene hľadela a potom nasledovala jeho príklad.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára