Rozhovor s Luciou Lackovičovou (ukážka)

Luciu Lackovičovú poznáme predovšetkým ako redaktorku smečkárskeho Magazínu o knihách a dlhoročnú, aj keď už bývalú, spoluorganizátorku (Martinus) Ceny Fantázie. Prinášam ukážku z rozhovorou s ňou, ktorý výjde v ženskom dvojčísle Jupitera. Ak si chcete prečítať aj jej ďalšie odpovede (na otázky, čo ju najviac bavilo na Cene Fantázie, prečo už ju neorganizuje, čo najbližšie pripravuje v knižnej podobe a ďalšie), môžete získať celý rozhovor pri podpore Jupitera na Startovači aspoň desiatimi eurami (získate aj jednu ešte neohlásenú celú poviedku a časopisy Jupiter 10 a 11-12, keď výjde). Alebo si počkať do októbra, keď by sa mal ženský Jupiter 11 - 12 začať predávať.

Ty nie si človek, ktorého by fanúšikovia poznali z conov.Ako si sa k fantistike a dianiu okolo nej dostala?

Ako väčšinu deciek vyrastajúcich v 80-tych a 90-tych rokoch ma chytili

Verneovky, dobrodružné romány a keďže rodičia mali plné knižnice svetového sci-fi, ale aj hororov, tak tým smerom som pokračovala. Filmové klasiky ako Votrelec, neskôr Predátor, ale aj horory ako Chucky, Hellraiser, Carrie a neskôr klasické vyvražďovačky v štýle “deti idú do lesa”, som si požičiavala ešte vo videopožičovniach na VHS. A otec dlhé roky pracoval v časopise Kozmos, kam ma aj občas brával, takže vesmírna komunita bola okolo mňa odvždy.

Horormi som si vybíjala iné strachy a fungovalo to. Asi najmenej ma lákalo fantasy, hoci dodnes je môj najobľúbenejší film Nekonečný príbeh.

Ku komunite som sa dostala až počas organizovania MCF. Cony nie sú moja šálka kávy. Ani som nevedela, že niečo také existuje. Dosť som si žila svoj svet, ktorý nemal prieniky s komunitou. Neskôr som zistila, že je zaujímavá a obohacujúca.

Moderovať som nezačala až počas spolupráce s Martinusom. Moderovala som už za čias strednej školy Teenage pre niekdajšiu VTV a reláciu v regionálnej City TV, kde bol jeden z mojich kolegov napríklad aj Rado Ondřejíček.

Kedy a prečo si začala písať poviedky?

Bavilo ma čítanie a písanie sa k nemu tak nejak pridalo. Išlo mi od detstva, vyhrala som zopár súťaží a vedela som, že to viem, čím ma to bavilo ešte viac. Všade sa mi fantázia rozbehla naplno a bavilo ma vymýšľať si únikové cesty napríklad z kostola počas omše alebo z hokejového štadióna plného ľudí. Rozvíjala som si v hlave rôzne scenáre a len zopár z nich som si zapísala. Väčšina ma, prosto, len v danej chvíli súkromne zabávala. A tak som brala vždy aj písanie. Písala som si pre seba. Nikdy som nemyslela na to, ako sa to asi bude páčiť iným a čo na to povedia. V zásade mi to bolo jedno.

A prečo si prestala?

danej

Neviem. Môžem tvrdiť, že už nemám toľko času, ale ten som nemala nikdy. Asi to bude kombinácia rôznych faktorov - malé dieťa, nutnosť dospieť a začať konečne písať za peniaze, plus necítim potrebu písať fantastiku. Ak by som niečo napísala teraz, nebola by to žánrovka. A ešte to možno bude tým, že v tomto smere necítim žiadne ambície. Nepotrebujem si nič dokazovať a môže to vyznieť samoľúbo, ale som si vedomá toho, že písanie mi ide lepšie ako 99% iných vecí. Nepotrebujem sa o tom utvrdzovať u iných. A zároveň necítim potrebu s kýmkoľvek svoje nápady a výmysly zdieľať. Teda, okrem dcéry. S tou si ulietavam rada a vymyslené príbehy si denne hráme.