Prinášame tretiu poviedku z pripravovaného Jupitera 10.
Ján Gálik - Klinika
druhej šance
Šušeň bol odporný, páchnuci chlap.
A bolo mu to jedno. Vyvaľoval sa vo svojom koženom kresle, ktorého poťah
pripomínal skôr poničené plechy hrdzavého robota ako niečo, na čom sa dá
sedieť. Zárezy v ňom pokojne mohli byť stopami po zuboch nejakého
pravekého dravca.
Šušeň mal nohy mal vyložené na stolíku.
Ten sa nakláňal na jednu stranu. Nános špiny a odpadu všade navôkol
znemožňoval čo i len odhadnúť pôvodné farby nábytku či koberca. Páchlo to
tu. Smrad bol taký obludný, že si naň jeho čuchové bunky neboli schopné
zvyknúť.
Pred sebou mal prastarú telku,
v ktorej bežal akýsi program o varení. Pani v ňom čistila
zemiaky a podľa tučnej tváre si o nej Šušeň myslel, že ich zjedla
celý vagón. Závesy na okne mal zatiahnuté, takže v rohoch malej izby sa so
zablikaním obrazovky objavili pohyblivé tiene, ktoré akoby si žili svoj vlastný
život.
Šušeň sa cez vlhké tielko poškrabal na
záhybe kože pod prsiami. Stekajúci pot ho svrbel. V skutočnosti televízny
program počúval len na pol ucha. Vedľa neho ležal stoh bulvárnych novín, ktoré
mal dnes v pláne prelistovať. Vraždy, temné odhalenia, nevera; to bolo
jeho. Zobral jedny zvrchu a začítal sa do palcových titulkov: ÚNOS ŠTVORIČIEK, MÁ V TOM PRSTY ICH STRÝKO?
TRAGÉDIA: ADA SI NAŠLA HRČKU NA JAZYKU A NASLEDOVALA ŠOKUJÚCA DIAGNÓZA.
SMRTEĽNÁ HAVÁRIA V HORÁCH - PIATI MŔTVI.
Noviny odložil nabok. Zatiaľ nič moc.
Nemalo to žiadne grády, len všedné pletky. Načiahol sa po pivo, ktoré mal
položené na širokej opierke kresla. Bolo teplé a zvetrané. Dal si poriadny
dúšok. Kútikom úst mu na hruď vytiekla pena. Škvrny na tielku dokazovali,
že to nebolo prvýkrát.
Ani v ďalších novinách to nebolo
o nič lepšie: V AFRIKE SA ZNOVU OBJAVILA EPIDÉMIA EBOLY. ADA MÁ
POSLEDNÚ ŠANCU NA UZDRAVENIE: ZABERIE EXPERIMENTÁLNA LIEČBA? POSLEDNÁ PANDA
VYMRELA V PEKINGSKEJ ZOO. Noviny leteli do kúta a Šušeň rýchlo
fľochol na obrazovku v nádeji, že tam bude niečo zaujímavejšie ako Adino
umieranie.
„Najlepšie urobíme, keď zemiaky
poorezávame, nie oškrabeme,“ povedala pani a zručne zo zemiaka ošmykla
dlhý pásik. Švíís. „Ak si myslíte, že sa tu iba hrám na slovíčka, mýlite sa.
Tie nechutné čierne pupáky oškrabávaním iba rozpučíte alebo ešte viac vtlačíte
dnu a to my nechceme, však?“ Na tvári sa jej objavil spokojný úsmev. Švíís
– nôž sa zablysol a kus zemiaka skončil na stole. Šušňovi z toho
zvuku naskočili zimomriavky. Nejakým spôsobom mu vadil. Považoval ho za horší
ako škriabanie nechtom po tabuli. Alebo brúsenie polystyrénu.
„Na dnešný recept predsa potrebujeme
zemiačiky, ktoré sa budú podobať ako vajce vajcu a navyše budú mať aj taký
tvar, takže kazy neškrabeme, ale orezávame.“ Švíís. Natiahla ruku do kamery,
aby si výsledok jej práce mohli prezrieť aj verní diváci. Naozaj. Zemiak mal
krásny, oválny tvar bez jedinej ryhy alebo jamky. Vyzeral ako žlté vajce.
Šušňa však jej majstrovstvo nezaujímalo.
Siahol po ďalších novinách. POŽIAR HOTELA, NEJAKÝ POLITIK SKONČIL V BASE
A TAM SA OBESIL. ADA UMIERA. JEJ OTEC POSKYTOL VYHLÁSENIE. Všetky
vyhlásenia mu ukradnuté. Ruka však proti jeho vôli zalistovala v správach.
Ublížene na ňu pozrel.
„Ponúkam 10 000 tomu, kto zabije moju
dcéru,“ stálo na nej. Šušeň si poposadol, upil si z piva a práve
prebudený záujem ho príjemne zahrial v žalúdku. Cítil, že sa začína diať niečo
zaujímavé. Poobzeral sa. Áno, niečo, čo na rozdiel od tohto tu okolo neho stálo
za povšimnutie.
Pred sebou videl fotku starého utrápeného
muža, ktorého oči obviňovali celý svet. Pod ňou bol príbeh.
„Naša dcéra, Ada, naše slniečko, ktoré
malo celý život pred sebou, ochorela. Hnusnou zákernou chorobou. Nevzdali sme
sa. Povzbudzovali sme ju, vybavovali, žiadali, cestovali. Rozpredali sme
majetok, aby sme si mohli dovoliť lekárov i drahú liečbu. Dokonca sme
vyskúšali aj jednu novú. Nič nepomohlo. Choroba zvíťazila a našu Adu sme
uviedli do umelého spánku, pretože už nezniesla to more bolesti. Ani to však
chorobu nezastavilo. Napadla jej mozog a upadla do kómy,
z ktorej sa už nikdy nepreberie. To je stručné zhodnotenie jej krátkeho
života.“
Šušeň rýchlo skontroloval telku.
Švíís.
„Nezabudnite,“ pripomenula pani a žmurkla,
„orezávame, nie škrabeme. Vrstvu po vrstve. Iba tak odstránite všetko
nepodstatné. Iba tak sa prepracujete k jedinému a skutočnému jadru.“
„Trepeš,“ zahuhlal Šušeň, pretože
moderátorke vôbec nerozumel a vrátil sa k čítaniu.
„Umieranie niekoho blízkeho je strašné.
Obzvlášť, keď vám tú smrť prajú ľudia. Miesto podpory sme videli a vnímali iba
zlosť. Písali nám, že toľko peňazí hádam nemôže stáť jeden život. Vraj prečo
radšej nezaplatíme školu stovke chudobným deťom. Alebo nekúpime milión vakcín?
A potom, keď začala trpieť bolesťami, nás nazvali beštiami, ktoré trápia
vlastné dieťa, a že nech ju necháme umrieť. Tak sme sa dostali do tohto
bodu. Naše duše trpia, naše srdcia sa premieňajú na kameň, ale našu dcéru
nezabijeme. A preto vyzývam všetkých internetových frajerov! Príďte do
nemocnice a vypnite stroj, ktorý Adu udržiava pri živote. Vy všetci, ktorí
ste za klávesnicami takí statoční, poďte sa pozrieť do tváre človeku
a ukončite ho. Kto to dokáže, odmena ho neminie! Dokážte, že viete viac,
ako len anonymne pindať. Nemusíte sa báť. Súdne rozhodnutie na eutanáziu máme.“
Šušeň sa postavil. Drgol do stola
a ten narazil do kopy novín. Všetko to spadlo a prevrátené pivo sa
vylialo. Jeho šumenie znelo ako syčanie zmučenej duše. Šušňovo srdce nadšene
buchotalo. Konečne sa na tomto nudnom a nemožnom svete niečo dialo. To
bola správa, na ktorú čakal. Cítil, že on je predurčený, aby tej žene pomohol
v jej trápení. Bude to pomoc, nie vražda, uisťoval sám seba v duchu.
Ešte si pri tom aj zarobí. Bol vzrušený a cítil príval síl.
S energiou, ktorá prekvapila aj jeho samotného, sa pobral ku dverám.
Pani na obrazovke práve dočistila posledný
zemiak a uložila ho na dno hrnca. Zapadol do medzery.
„Jadro,“ povedala pani dôležito
a zodvihla pri tom prst, „je tá najdôležitejšia vec každého živého tvora,
obzvlášť u človeka. Tam sa skrýva láska. A tú má každý. Dokonca aj
ty, Šušeň.“
On ale jej slová už nepočul. Dupotal po
tmavom schodisku dole bytovkou v ústrety čakajúcej odmene, ktorú si právom
zaslúžil.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára