Anton Stiffel - Virtuál (ukážka)

Prinášame ukážku z druhej poviedky Jupitera 10. Je to jeho prvé číslo po dlhej pauze a podporiť ho môžete tu. 

Anton Stiffel - Virtuál

„Kedy sa už vráti maminka?“ opýtala sa smutne moja štvorročná dcéra Klára a majetnícky si k sebe pritiahla moju ruku aj svojho plyšového zajaca.

S odpoveďou som prvý krát od pohrebu mojej ženy Júlie, zaváhal. Predtým som automaticky, bez premýšľania, vysvetľoval tej úprimnej detskej duši náhlu neprítomnosť jedného z dvoch najdôležitejších ľudí v jej živote pracovnými povinnosťami. Toto klamstvo sa mi už ale začínalo protiviť.

 Útroby mi zovrela bolesť a desivý pocit prázdnoty. Ešte pre mesiacom sme sa všetci spolu zabávali v aquaparku a život sa zdal úžasný. Mali sme veľa plánov a nesplnených snov. Keď sme však prišli domov a uspali dcéru, moja žena sa v kuchyni zrazu zrútila k zemi a začala chrčať. V zúfalstve som nevedel či vytáčať záchranku alebo ju nejako zachraňovať. V hlave jej praskla dôležitá cieva a ani rýchly prevoz do nemocnice ju nakoniec nezachránil. Naša dcéra našťastie celú drámu prespala, takže som sa rozhodol udržiavať ju nejaký čas v sladkej nevedomosti a potom, keď príde vhodný čas, jej to vysvetliť primerane jej veku. Obával som sa, že to neskoršie vysvetľovanie bude bolestnejšie viac pre mňa ako pre ňu.

„Čoskoro, Klárka, čoskoro,“ upokojil som ju opäť milosrdnou lžou a jemne ju pri tom hladkal po chrbte.

„A to nám nemôže ani zavolať?“ 

„Je veľmi zaneprázdnená,“ zaklamal som presvedčivo.

Zacítil som, ako sa postupne uvoľnila a začala pravidelne odfukovať. Opatrne som ju preniesol do postele, prikryl pestrofarebnou perinou a privrel dvere.

To, čo som sa chystal urobiť, ma niekde hlboko vnútri rozorvávalo na kusy. Odhodlával som sa na to už asi týždeň, no stále som nebol presvedčený, že mám na to právo. Trasúcou rukou som v ponukách na holostene vyhľadal firmu Virtualife a odoslal žiadosť o kontakt. Operátorka klientskej zóny sa zjavila takmer okamžite a jej profesionálny úsmev rozžiaril ponurú atmosféru v miestnosti. Na okamih som sa zamyslel, či hovorím so živým človekom alebo iba s nejakou dokonalou simuláciou. Uvedomoval som si, že by som to pravdepodobne aj tak nerozoznal, tak som to pustil z hlavy.

„Ako vám pomôžeme?“ opýtala sa a keď si všimla moju nerozhodnosť, prepla sa do súcitného módu a posmeľovala ma. "Zomrel vám niekto blízky a chceli by ste s ním aj naďalej komunikovať? Chceli by ste s ním byť stále v spojení?“

„Moja žena,“ neisto som prikývol a zároveň sa zahanbil. Cítil som sa ako egoista, ktorý namiesto toho, aby trúchlil nad stratou, hľadá pokútne skratky, ako sa vyhnúť bolesti. Najhorší bol ale pocit, že zrádzam pamiatku Júlie. Vedel som, že ak sa to dozvedia jej rodičia, budú znechutení a označia ma prinajmenšom za slabocha. Moji rodičia budú zo začiatku možno pohoršení, ale dúfal som, že by ma mohli pochopiť.

„Tak potom budeme potrebovať prístup ku všetkým jej komunikačným a mediálnym prostriedkom, ktoré používala. Nevyhnutné sú aj účty na sociálnych sieťach a kontá na mailových serveroch, o ktorých viete, alebo ktoré predpokladáte, že mohla mať. Musíme v čo najširšom rozsahu zachytiť jej digitálnu stopu, ktorú tu zanechala.“

Nasucho som preglgol.

„Taktiež vás požiadame o akýkoľvek súkromný multimediálny obsah, na ktorom je zachytená v jednotlivých fázach jej života.“

 Zdráhavo som začal diktovať potrebné informácie, heslá a prístupové kódy, ktoré som si zapamätal počas nášho päťročného spolužitia a dopredu si ich spísal. V tomto nebola Júlia nijako tajnostkárska a ani kreatívna. Všade používala ako heslá buď naše mená, iniciály alebo dátumy prvého rande, sobáša či narodenia našej dcéry.

Naostatok som im odoslal niekoľko terabajtový skomprimovaný archív plný fotiek a videí, prevažne z nášho spoločného života, ktoré som si tiež predbežne vyselektoval a pripravil.

Firma Virtualife mala na trhu prakticky monopol, pretože ako prvá prišla s geniálne jednoduchým nápadom, použiť umelú inteligenciu (UI) na vytvorenie virtuálnej kópie osobnosti zomrelého človeka. Nedávno som čítal, že súčasným pokročilým UI už stačilo pár sekúnd na to, aby z nahrávok dokonale naklonovali ľudský hlas a jazdiť autom sa dokázali naučiť do desiatich minút.

Zakladatelia firmy rýchlo pochopili, že ľudia sú ochotní zaplatiť prakticky akúkoľvek sumu za to, len aby mohli s týmito dokonalými náhradami ich zosnulých blízkych prehodiť pár slov. Ceny však boli závratné a dovoliť si to mohol málokto.

Ja som na túto šialenosť obetoval skoro všetky naše spoločné úspory. Posledné roky sa nám v našich firmách celkom darilo, tak sme si odkladali časť zisku na lepšie bývanie. Júlia snívala o malebnom domčeku s veľkou záhradou niekde ďaleko od civilizácie. Stále som balansoval na hrane výčitiek, že som tie peniaze mohol radšej nechať do budúcna našej dcére a temer patologickou túžbou počuť znova Júliin hlas a vidieť jej potmehúdsky úsmev.